Ženy sa veľmi radi páčia chlapom, ktorích by chceli dostať. Musia sa však o seba poriadne starať, pretože rokmi pribúdajú vrásky, šedivé vlasy a dokonca je aj pokožka ochabnutejšia a nevyzerá to moc dobre. Treba sa o seba starať už od mladého veku, nie vtedy, keď je už neskoro a to po 40tich rokoch života. Kolagén sa postupne čoraz menej tvorí v tele a tak ho treba dopĺňať, či už pomocou tabletiek alebo rôznych nápojov, ktoré sú omnoho chutnejšie. Pomáha dokonca aj na kosti, takže ak ste vášnivou turistkou, určite by ste ho mali zaradiť do svojej dennej rutiny. Ako to vyzerá so starostlivosťou o pleť?

Už mladé dievčatá vedia, že sa o svoju pleť musia starať. Používajú rôzne čistiace gély, peelingy, masky, krémy a séra, vďaka čomu vyzerá ich pleť vyživená a je dokonca jemná na dotyk. Keď si na ňu nanesiete make-up, nemusíte sa hanbiť, ako s ním vyzeráte. Určite s tým netreba prestať, ak chcete stále vyzerať mlado. Pribúdajú vám na hlave šediny, ktoré nechcete? Vyzerajú vaše vlasy “ulízane”? Farbite si ich, doprajte vašim vlasom iný odtieň farby a cíťte sa lepšie. Používajte kozmetiku na starostlivosť o vlasy a to hlavne vhodné šampóny na váš druh vlasov, výživné séra a oleje. Ak máte padnuté vlasy, určite používajte tužidlo, ktoré dodá vašim vlasom krásny objem. Samozrejme sa treba starať aj o pokožku na celom tele. Pravidelne používajte telový peeling, ktorý odstráni všetky zvyšky odumretej pokožky a po každom umytí si pokožku natierajte telovým krémom.

Najlepšie je do starostlivosti o pokožku zahrnúť spevňujúce, vyživujúce a hydratačné krémy a vaša pokožka sa vám za to poďakuje. Bude na dotyk jemná a hlavne bude vyživená. Pokiaľ sa jedná o make-up, rozdeľujte denné a nočné líčenie. Cez deň sa nalíčte jemne a na noc výraznejšie. Nebojte sa experimentovať a použiť aj očné tiene alebo linky. Uvidíte, aká spokojná so sebou budete a ako sa budú sa vami opačné pohlavia otáčať. Navyše si vás určite obzrie aj žena, ale to hlavne z toho dôvodu, že bude chcieť vyzerať tak, ako vyzeráte vy.

Po desiatich rokoch ma opustil manžel v čase, keď som bola tehotná. O dieťa sme sa snažili dlho, rozhodne to nebola nehoda. On si ale našiel milenku a uvedomil si, že nechce rodinný život, že si chce užívať a zo mňa už nemiluje. Rok som sa to snažila zlepiť. Prehovárala ho, prosila…. vrátil sa, bol na mňa hnusný, a potom aj tak odišiel. Teraz je preč cca 3 mesiace. Vychovávať syna sama. Rozvadíme sa, ale raz týždenne sem chodí na hodinu za malým. Vždy ma úplne sníme, aký je chladný. Ako mi dáva najavo, že mu som jedno a nezaujíma ho nič, čo súvisí so mnou. Vraj som nič zlé neurobila, ale jednoducho ma nemiluje a to je všetko, čo potrebujem vedieť. 

Býva na mňa zlý. Niekedy odíde s plačom … veľmi tomu nerozumiem, ale tvrdí, že je spokojný a za 3 mesiace ani raz nepremýšľal, že by sa vrátil alebo že by som mu chýbala. No čo….ja už tiež nechcem, aby sa vrátil. Ale neviem, ako žiť dal…každý deň pľacu, neznášam byť v tomto dome, ktorý sme postavili spolu. Neznášam byť doma na rodicaku. Každý deň sa prebudím s vidinou toho, koľko hodín musím prežiť než môžeme ísť zas spať. Večer si s úľavou odškrtnem, že som prežila ďalší deň. Všetky kamosky majú rodiny a trávia čas s ňou. Moja rodina býva ďaleko. Nikoho nemám, len svojho syna, ktorého veľmi milujem.

Ale nie som šťastná…. Neviem, čo celé dni robiť. Nemôžem robiť svoje koníčky, pretože malý je v podstate bábätko a nikto mi ho nepohliadne.  Nechcem, aby sa vrátil … povedal aj urobil mi hrozné veci, je to pre mňa ohromná zrada a šok … jednoducho sme sa vzali … s tým, že spolu budeme navždy … v dobrom aj zlom … celých 9 rokov na mňa bol dobrý a myslela som si, akého mám skvelého muža … a potom zo dňa na deň obrátil, pretože stretol ju. A zrazu akoby som ho nepoznala…a ja si jednoducho neviem predstaviť, že by som ešte niekedy mohla s niekým byť…zo by som mohla ešte niekedy niekomu veriť….a prežiť život sama…to tiež nie je veselá predstava….

Celý život robím len to čo sa odo mňa chce a čo musím. Nikdy nemôžem robiť čo chcem. Či proti rodine alebo okoliu. Už mi z toho po rokoch celkom hrabe a neviem čo s tým. Pripadám si pripútaná bez možnosti výberu. Ale zároveň viem že keď nepomôžem alebo to neurobím ja, tak budem odsudzovaná a nenávidená. Ale tiež viem, že je to správne. A nikto to miesto ma nevykoná. Lenže nemám možnosť to urobiť po svojom. A zároveň viem, že sa nedokážu rozkrájať aby som bola na viacerých miestach. Všetci ma berú ako samozrejmosť a nedokážu pomôcť a vyhovieť všetkým. A najviac sama sebe.

Už to nedávam a mám vo svojich 34 rokoch po jednej mŕtvici a infarkte. Moje telo sa cíti na šesťdesiat a duch na smrteľné lôžko. Už neviem čo s tým, je toho na mňa naozaj veľmi po všetkých stránkach… Hovorím si, že občas je to naozaj zložité a dúfam v zlepšenie. A vždy keď už to vyzerá sľubne, tak to zase po nejakom čase je zlé. Som taká citlivejšia povaha a veľmi neviem hovoriť nie a to je možno moja chyba. Vždy som urobila to, čo po mne ostatní chceli a nikdy som sa nepozerala na to, čo chcem ja. Bohužiaľ až v poslednej dobe si to začínam naozaj veľmi všímať a začína mi to vadiť. Lenže neviem, ako s tým mám začať pracovať.

Naozaj mi je ťažko a občas si normálne aj hovorím, že snáď ani nepatrím do tohto sveta. Táto doba mi príde v mnohých ohľadoch celkom zvláštna, ľudia sú niektorí naozaj zvláštne a všetko je také nejaké iné. Stretávam sa akurát s tým, že ostatní odsudzujú tých druhých. Nikto sa neopýta, či to, čo robia, je to, čo robiť chcú, automaticky ich jednoducho len odsúdi a to sa mi vôbec nepáči. Chcela by som žiť v dobe, ktorá bola predtým. Všetci mali úctu a rešpekt k druhým, teraz už je to naozaj trochu zložitejšie a nedokážem si predstaviť, že v takej dobe raz budú žiť napríklad aj moje deti, alebo vnúčatá. Doba je strašne zložitá.

Takéto delenie pohlaví si môžeme všimnúť takmer všade vo svete. Do kancelárii sa hrnú väčšinou skôr ženy ako muži, hoci teraz sa tam pohrnuli aj muži, ale je to len vplyvom toho, že sa naskytlo viac príležitostí pracovať ako programátori a to je zasa skôr mužská práca ako ženská práca. Keď sa pozrieme na stavby, tak tam vidíme pracovať len mužov. Je to vyslovene práca, ktorá je vhodná pre mužov, pretože ženy ani nemôžu dvíhať ťažké veci a celkovo by to bolo dosť ťažké predstaviť si ich ako hádžu do miešačky.
Výrazne jednostranne zložený kolektív v práci je skôr viac na škodu ako na osoh. Prevládajú názory iba jedného pohlavia. Nejaké pohľady z iného uhla – teda z iného pohľadu pohlavia sa neudejú. Muži si často rozumejú a nemajú problémy. Horšie to býva v čisto ženských kolektívoch, kde sa stretnú rôzne ženské nálady, povahy a charaktery. Nie každý dokáže vychádzať úplne so všetkými a potom vznikajú také konflikty, ktoré by ani nemuseli. Preto je aj dosť častým dôvodom na odchod to, že si človek nesadne s kolektívom. Alebo vás preto ani nevyberú do tohto kolektívu na základe pohovoru, pretože si myslia, že by ste tam nezapadli. Hoci je to dosť jednostranné a diskutabilné, pretože človeka sa môže inak správať pod stresom ako bežne v pracovný deň.
Žena a žena si dokážu nájsť spoločnú cestu, hoci nie vždy tú najľahšiu, ale v konečnom dôsledku pokiaľ si tam nebudete chovať na prsiach nejakú zákernú osobu, ktorá rozoštve celý kolektív, tak by ste nemali mať problém so správaním sa žien ako s kolektívom. Dôležité výsledky za celý kolektív sú vždy koreňom úrazu, pretože sa len ťažko zháňa vinník, ktorý je za to celé zodpovední. Muži si to priznajú, ženy sú na tom často krát horšie a tápajú vo vlastnej šťave a obviňujú sa navzájom.. Ak sa vyskytnete v takomto kolektíve skúste vytrvať, ono sa to určite časom zlepší a vy zapadnete.